Čo potrebujeme nielen pre úspech a nemáme toho nazvyš

Toto bude článok mimo témy, ktorým sa štandardne venujem, ale posledné mesiace sa ma viacero ľudí pýtalo, že čo by mali robiť, aby mohli získať možnosť slobodne žiť  alebo cestovať. Neviem, či som zrovna ten pravý, ale precestoval som už vyše 5 rokov a aj som niečo odpracoval, tak skúsim. Tento článok nedá odpoveď, ale prezradí, čo si myslím, že je kľúčové.

Každý z nás má rôzne schopnosti, vlastnosti, s ktorými sa narodil alebo ktoré časom získal. V nich je sila. Neustále sa učíme a objavujeme nové horizonty (až kým to nevzdáme alebo nevyhoríme). Vytvárame si priestor vo svete a zanechávame stopu. Popri iných faktoroch o smerovaní nášho života rozhodujú aj naše priority, rozhodnutia a hodnoty.

Do istého bodu ho možno nemáme stopercentne pod kontrolou, hlavne, keď vyrastáme. Teda – kde sme sa narodili a čo sme sa počas detstva a dospievania naučili, už nezmeníme, ale každý z nás sa časom osamostatní. Tam to začína a zrazu máme všetko vo svojich rukách, lebo život nie je len prechádzka ružovou záhradou. Viac nie sme v bezpečí rodiny ani systému, ktorý nám nastavila spoločnosť alebo škola.

To väčšina z nás vie, ale nie každý sa toho dokáže chytiť a využiť to. Miesto využívania našich predností a posúvania sa tam, kde by sme chceli byť, sa dostávame do pozície či úlohy, v ktorej nás chcú vidieť iní. Prípadne sa očakáva plnenie našej úlohy v systéme.

Najlepšie obdobie života pritom prichádza práve vtedy, keď máme možnosť slobodne konať a niesť zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. Je škoda počas najlepšieho obdobia života, mladosti, nehľadať vlastnú cestu. V tom čase bez záväzkov, keď môžeme využívať benefity tvrdej práce a slobody najviac, či už cestovaním, užívaním si života alebo získavaním skúseností, ktoré inokedy získať bude náročnejšie.

Častokrát vidím, že postoj sa časom zmení z toho čo som chcel alebo čo ma baví, na to, čo by som mal alebo čo musím.

Kedy nastane táto zmena? To sa, myslím, rôzni u každého z nás. Rozberať budem hlavne svoj názor na to, prečo nastáva táto zmena a či sa to dá zmeniť alebo ovplyvniť. Určite všetci poznáte typickú otázku – kedy už doštuduješ?

Vôbec nikoho nezaujíma, čo študuješ, ako to prebieha, či to má zmysel alebo uplatnenie. Kľúčové je, či doštuduješ. Prečo? Ide o pomyselný stupienok na zaužívanom spoločenskom systéme alebo v rodine, ktorý vôbec nereflektuje na realitu teda neberie do úvahy, či to má naozaj pre nás zmysel vždy. Hlavne hovor

Aktuálne je zaužívané, že spoločnosť je tu (školstvo, štát, zdravotníctvo, …) a ponúka každému „istoty“, no v skutočnosti ich ponúka len zopár vyvoleným a tomu zvyšku berie alebo ho ochudobňuje o dobrú zdravotnú starostlivost, vzdelanie, ale to je iná téma. Hlavne to ide proti človeku samotnému.

„Predstava, že mám všetko a nemusím nič alebo to systém rieši za mňa je šialenstvo. Vidno ako sociálne inžinierstvo zdecimovalo u nás niekoľko generácií.“

Ak má človek rád cestovanie, alebo čokoľvek mimo, teda nechce sa vydať klasickou cestou, nepomôže mu. Štátny alebo spoločensky zaužívaný model je nastavený na širokú masu a preto nereflektuje na potreby jednotlivca. Zo zákona ho ale dotuje každý, čo je v 21. storočí prežitok.

„Je fascinujúce koľko ľudí fandí športovcom a voľnej súťaži v športe, ale v živote preferuje socializmus. Asi by sme neboli nadšení, keby sociálni inžinieri po tom ako Sagan vyhrá preteky rozdelili jeho čas v prospech 50 najpomalších.“

To môžeme vidieť na vzdelávaní, kde aktuálny model neumožňuje sa tým, čo by mohli rozvíjať na úkor tých, čo na to nemajú. Vzdelanie je dôležité, ale neznamená papierik z nejakej inštitúcie (tam sa to dnes dostalo), ale to, čo naozaj viem a hlavne – ako to viem použiť v praxi. To zvyšuje nielen moju užitočnosť v spoločnosti, ale aj hodnotu na voľnom trhu – pri podnikaní alebo na trhu práce.

„Kľúčové je to čo naozaj vieme a spoločnosť nás za náš prínos ocení.“

Dnešné inštitúcie, ktoré považujeme na pomyselnej stupnici v živote za dôležité (štátne alebo štátom regulované súkromné školy) sú prežitok. Prečo? Ponúkajú preukázateľne nižšiu kvalitu vzdelania. Dovolím si tvrdiť, že vo viacerých odboroch už školstvo v štátne regulovanom segmente nedokáže poskytovať takú kvalitu vzdelania, akú si vyžaduje trh.

Týka sa to hlavne novovznikajúcich segmentov, kde pomôže neregulovaný sektor a minimálna záťaž firiem, ktoré vytvoria podmienky na vzdelávanie. Tie staršie postupne miznú a ľudia majú zväčša všeobecný nadhľad v segmente, kde na jedno pracovné miesto je násobne viac absolventov, lebo je to regulované.

Teraz sa vrátim k bodu, v ktorom začíname meniť to, čo máme radi, za to, čo chcú iní. Prípadne počúvame, ako sa nám snažia povedať, že je pre nás niečo vhodné, lebo „každý to tak robí“. Síce to nie je platný argument, ale ak nás opantá ponuka istoty, ktorá je základným pilierom systému, ľahko jej podľahneme.

Jednoducho nasadneš, spravíš si školu, rodinu, kúpiš hypotéku, pracuješ, platíš dane, zostarneš a zomrieš. Sú dve možnosti, nasadol si na správny výťah a v systéme sa ti darí, alebo si nasadol na nesprávny a nemáš šancu. Teda postupne sa stávaš len jeho otrokom alebo obeťou. Nevýhoda, že všetko čo som napísal nie je na niekoľko dní. To sú roky, ktoré nám nikto nedokáže vrátiť. Postupne strácame flexibilitu a čas. Do toho sa dostaneme vlastnými rozhodnutiami, ale často krát sa vyhovárame na okolnosti.

Systém podporuje hlavne tých, čo v ňom vedia chodiť, hlavne, ak ide o štátny socialistický model. Ten brzdí hlavne rozvoj šikovných ľudí. Čo sa stane, ak podľahneme ilúzii, že nejaký systém, dobrá práca alebo niekto to vyrieši za nás? Sklameme sa – nič také sa nestane. Či už je to škola, ktorá nereflektuje na voľný trh a nie je prepojená s praxou alebo firma, ktorá používa zastarané metódy, meníme často prácu, lebo netušíme čo chceme alebo čokoľvek iné, môže nás to stáť drahocenný čas. A výsledok? Oproti tomu, čo sme sa mohli naučiť, sme sa naučili málo a stratili sme čas.

„Praktické skúsenosti na teoretickom základe sú najcennejšie a kľúčové sú skúsenosti.“

Ako na to zvyčajne reagujeme? Jednoducho si povieme, že to tak malo byť a nájdeme si niečo, čo nám to dalo a ide sa ďalej. Dnes je rýchla doba, všetko sa mení a treba sa tomu prispôsobiť. Ak budeme na papierik v škole čakať päť rokov, tak to, čo sme sa učili (aj keby to bolo to najaktuálnejšie), už bude nepoužiteľné a bez praktických skúseností aj bezcenné. Nahovárať si môžeme čokoľvek, ale realita je taká, že čas beží a my ho vôbec nezaujímame.

Niektorí si nájdu prácu, ktorá ich baví, iní sa stanú obeťami systému, lebo vďaka nemu (a zlým vlastným rozhodnutiam) stratili množstvo času a ponúkané riešenie nefungovalo.

Ak by som išiel spoločensky očakávanou a vychodenou cestičkou, asi by som veľa nepocestoval. Možno tak na dôchodku alebo keď mi vyrastú deti. Možno, ale to sa neráta, lebo toho sa nemusíme dožiť. Ako z toho von?

Nech už chceme čokoľvek, nielen cestovať, treba mať nejakú rezervu a možnosť slobodne konať. To nám dá istú mieru slobody a flexibility prispôsobiť sa rozličným situáciám. Najlepšie je mať na účte alebo v digitálnej mene (napríklad Bitcoin) dostatok finančných prostriedkov, ktoré nikomu nemusíme vrátiť.

To nám poskytne šancu rozhodovať sa podľa toho, čo chceme alebo vymeniť to, čo nám v živote nevyhovuje (zlá práca, zlé miesto na život a iné). Samozrejme, peniaze nie sú najdôležitejšie, to je len začiatok.

Idea je kľúčová

V mojej obľúbenej hre hrdina hovorí, že „čas je mana“. V tejto hre je mana kľúčová pre kúzlenie. Paralela s realitou? Ak chceme čokoľvek vytvoriť, vybudovať alebo urobiť, potrebujeme čas. Ani Rím nepostavili za deň, ani ihneď a na výsledky sa musí čakať, a to nielen v biznise. Možno toto je problém doby, v ktorej každý očakáva všetko hneď zajtra.

Strácame čas, a to hlavne zlými rozhodnutiami a aktivitami, ktoré nás nikam neposunú. Tak sa oberáme aj o príležitosti, ktoré život ponúka. Príležitosť možno nájsť v každodenných maličkostiach alebo ľuďoch, ktorých stretávame. Našťastie prichádzajú každý deň a čakajú na to, kedy ich využijeme. Bez tvrdej práce to ale nejde.

Čas je drahocenný, lebo ho nedokážeme vrátiť a máme ho všetci zhora v obmedzenom množstve. Kľúčové je ním neplytvať a veľmi dobre s ním narábať, ešte kým máme slobodu a minimum záväzkov.

Čo s tým? Jediné riešenie je už zajtra začať makať na tom, čo vás baví a na čom vám skutočné záleží, teda na tom, do čoho viete vložiť celého seba. Je to práca, čo ťa baví, horšie platená, nebudeš mať papierik, rodičia to nechcú alebo to nie je in?

To je irelevantné, lebo je to váš život a hlavne, váš čas. Ten je kľúčovým elementom úspechu v živote alebo podnikaní, a preto je potrebné s ním narábať ako s najcennejšou komoditou.

„Čas si nevieme kúpiť a ani ho vrátiť. Je pre každého obmedzený a preto s ním treba narábať efektívne.“

Neviete si predstaviť, čo chcete robiť? Začnite čímkoľvek a čas ukáže. Treba sa rozhodovať podľa toho, čo radi robíte. Nemusí to byť hneď práca alebo najlepšia práca na planéte. Ak vás to omrzí, nech to je čokoľvek, kľúčové je ísť za šťastím a vedieť flexibilne zareagovať.

Všetko, čo robíme srdcom, nás vie obohatiť. Netreba zabúdať, že najlepšie je, ak sme slobodní a nezávislí, teda vieme platiť účty a stále máme dostatočnú rezervu, ktorá nás v prípade potreby podrží.