Prehupli sme sa z 20. do 21. storočia všetko sa mení. Technológie, ľudia a ich spôsob života a všetko sa zjednodušuje. Všetko okrem štátneho aparátu, ktorý bujnie a prerastá nám nekontrolovateľne cez hlavu a snaží sa čo najviac starať sa do nášho osobného života. 21. storočie by malo hlavne priniesť zásadnú zmenu v spoločnosti vo vzťahu medzi občanom a štátom. Hlavne zmenu smerom k dobrovoľnosti a občianskej slobode. Blížiace sa voľby a hlavne programy strán prinášajú nie veľké zmeny v pohľade na tento vzťah alebo ešte viac obmedzujú slobodu jednotlivca.
Ľudia nikde na svete nepotrebujú, aby im niekto šafáril s ich peniazmi a rozhodoval za nich ako ich použije. Sme dosť šikovní na to, aby sme si nakúpili a zrealizovali samy. Najúspešnejšie v dnešnej dobe nie sú štáty, ale súkromné spoločnosti a to vo všetkých oblastiach života, prípadne medzi najúspešnejšími sú tie štáty, ktoré minimalisticky obmedzujú slobodu jednotlivca. Úprimne,ktorý z produktov a služieb štátu by si si vybral a dobrovoľne zakúpil? Najlepšie vie odhadnúť riziko investícií a zároveň riskuje svoj čas, energiu a peniaze (motivácia) práve podnikateľ (človek) a nie nejaký uradník, ktorý môže mať akékoľvek údaje, podklady pre kvalitný výsledok, ale nemá motiváciu a zároveň sa zvyšuje šanca na korupčné správanie. Rozhoduje o peniazoch iných a je z nich navyše platený.
Často vidieť, že štát len použije peniaze občanov vyzbieraných z daní a odvodov a prerozdelí ich „správnym“ súkromným spoločnostiam, lebo také niečo sám nevie zabezpečiť. Štát ako funguje teraz je prežitok. Myslím, že štátne zriadenie dokázalo počas svojej existencie okradnúť, zavraždiť a zničiť množstvo ľudských životov. Stačí si trošku počítať históriu a konkuruje už len náboženstvo.
Hrozba novej šľachty
Najväčšou motiváciou každého z nás je mať lepší život, doiahnuť nejaké svoje osobné ciele a občas aj pokoj a možnosti si robiť to čo nás živí, prípadne baví. Sú to ľudia, ktorí robia náš život lepším. Tieto motivácie, vzťahy nám komplikuje vo veľa oblastiach života práve štát.
Či už je to vyberanie daní (nikto nerozhodne o tvojich peniazoch lepšie, ako ty sám, lebo len ty poznáš všetky možnosti a rizíká), dodržiavanie nezmyselných zákonov, represia od polície a to všetko pod hrozbou, ktorú nám definujú zákony.
Tie často, usudzujúc na základe posledných môjho pozorovania posledných 15 rokov, neplatia pre vyvolených, ale len pre bežných občanov. Tie vytvára úzka skupinka ľudí, ktorú dnešný systém dostáva do pozície modernej šľachty, ktorá môže narábať s peniazmi všetkých v neprehľadnom systéme.
Hrozba, ktorá ohrozuje naše motivácie a vzťahy, respektíve by ich mohla nabúrať a je zásadná vo vplyve na naše správanie a preto ak chceme mať slušný a pokojný život radšej bez reptanie robíme, čo musíme a „kupujeme štátne služby a produkty“, be toho aby sme mohli povedať či ich chceme alebo nie. O dobrovoľnosti nemôže byť ani reč.
Ak by si dovolil niekto pochybovať o kvalite služby a prípadne za ňu nezaplatí už spadne do kategórie zlodej, podvodník a podobne, všetko definované v zákone. Často mnohých z nás trápi nedostatok peňazí, ale málo kto si uvedomí, že najviac peňazí odvádza štátu, ktorý má svoje okrádanie občanov legalizované zákonom. Ako by sa nám žilo, ak by sme neprichádzali cez dane a odvody o peniaze a neživili korupciu, plytvanie a ľudí, ktorí nechcú pracovať (nevedia)? Čo si vyberáme dobrovoľne a čo si musíme vybrať? Zásadný problém na kvalitu služieb v privátnom sektore vplýva konkurencia.
To sa odráža aj v kvalite služieb poskytovaných štátom. Ten nemá konkurenciu a preto nemusí poskytovať najlepšie služby a predávať najlepší produkt. Jednoducho je v zákone definované, že bude jediný čo môže legálne vyberať dane a používať ich. Potom sa často deje, že za predražené zakázky a tendre súkromným firmám. Neviem, či by bolo možné násť napríklad web, ktorý si nechal robiť štát, v trhovej cene a to platí aj pri iných službách. Štát navyše nemá na množstvo vecí, ktoré zabezpečuje realizačné kapacity a tak len prelieva peniaze od občana smerom do správnych vreciek. Navyše v dnešnej dobe určite nepotrebujeme, aby niekto robil sprostredkovateľa medzi občanom a spoločnosťou, ktorá realizuje zakázku. Ak má niečo pre každého z nás osoh alebo pridanú hodnotu, tak za to každý rád zaplatí. Veď ľudia si už všetko čo potrebujú kúpia alebo nájdu na internete. Lebo väčšinu zákaziek pre štát realizujú súkromné spoločnosti, len za ďaleko väčšie peniaze, ako keby to bolo na voľnom trhu a tvrdou konkurenciou.
Občianska spoločnosť a fikcia
Najnovšie trendy hovoria o občianskej spoločnosti, kde by rozhodovali občania v štáte. To je taktiež podobná fikcia, ako keby sme hovorili, že s našimi peniazmi naloží, niekto iný lepšie a efektívnejšie. Komu by sme dobrovoľne dali naše peniaze, aby s nimi naložil (niekomu koho nepoznáme alebo sebe)?
Ak chce niekto hájiť záujmy ľudí, môže to robiť dobrovoľne a ak mu zaplatia môže svoju pomoc občanom aj speňažiť. Občianska spoločnosť už existuje a to na voľnom trhu. Každý deň robíme množstvo rozhodnutí, ktorými ovplyvňujeme nielen svoj život, formujeme spoločnosť, ale aj si vyberáme čo chceme a čo nie.
Žiadny politik nič nevytvoril a nič nepostavil a teda nie je vôbec potrebný. Potrebné je len, aby si spoločnosť určila rámec odkiaľ pokiaľ. Určite existuje efektívnejší model ako aktuálny politický systém, kde zákony schvaľujú ľudia, ktorí možno nikdy nerobili pohovor alebo danú oblasť nepoznajú. Opäť majú poradcov a to hlavne zo súkromného sektoru.
Politik schváli, navrhne zákon, podľa, ktorého sa musí spoločnosť riadiť. Zákon žial nič nevytvára, na to treba ľudí, ktorí tvoria a pracujú, takže je to veľmi drahé zadefinovanie pravidiel hry. To, kde sa tvoria skutočné hodnoty a pracuje sa je trh. To čo si jednoducho ľudia prestanú na trhu kupovať z neho po chvíľke zmizne a to čo si ľudia kupujú sa bude rovíjať. Jediné čo sa tu presúša už dlho je štát. Kým sa nezmenia zákony, jeho význam neklesne a ani nezmizne. Ak si idem kúpiť do obchodu produkt, ktorý potrebujem nepoverím úradníka, aby mi ho nakúpil alebo nebudem čakať na zákon, ktorý mi to povoľuje. To je choré.
Štátne firmy a ich zamestnanci ako rukojemníci systému
Väčšina povolaní v štátnom segmente je utrpením hlavne pre zamestnancov. Neodstatočné a nemotivujúce hodnotenie (sú aj iné motivácie, omnoho dôležitejšie, ale hovorím o tom najrozšírenejšom) udržiave väčšinú štátnych inšitúcií v marazme, z ktorého sa nevedia pohnúť. Najviac týmto inštitúciam a teda aj ich zamestnancom by pomohol prechod na voľný trh. Štátne úrady negenerujú zisk. Sú financované z našich daní, teda aj dane a odvody zamestnancov v týchto inštitúciach sú fiktívne. Ich prínos z pohľadu zisku je nulový a neprispievajú na chod štátu. Navyše štátne firmy sú zadĺžené, oddlžuje ich štát a na to si musí často požičiavať a dlh zaplatia zase tí, ktorí pracujú. Štát si požičiava aj na svoj beh, lebo inak by tu už dávno nebol a štátnych zamestnancov a občanov používa ako svojich rukojemníkov.
Ktorý lekár alebo učiteľ by nechcel mať poriadne zaplatené? Len to by museli svoje služby ponúkať na slobodnom trhu. Miesto toho štát klame ľudí o školstve a zdravotníctve zadarmo. To by platilo, len ak by sme nemuseli platiť dane, ale zadarmo nie je nič. Nikto z nás by zadarmo pracovať nechcel, ak by s toho nič nemal mať či už dobrý pocit z vykonanej práce alebo financie, ktoré mu zabezpečia slušný život.
Riešenie?
Riešenie nie je jednoduché. Je potrebné zrušiť štátny monopol na vyberanie daní pod hrozbou a transformovať všetky štátne orgány na firmy, ktoré by o svoju existenciu bojovali na voľnom trhu. Prípadne môžu vystupovať ako dobrovoľne príspevkové organizácie, teda kto by chcel tak by prispel, ale asi by bez . (nájde sa niekto?)
A veľká zmena musí prísť aj od ľudí a to tým, že sa začnú správať zodpovedne, pracovať a nielen čakať a naučiť sa niesť zodpovednosť za svoje správanie. Ak niekto nechce pracovať, nemôže očakávať povinnú a neosobnú solidaritu od ostatných zo zákona. Ak niekto naozaj nemôže pracovať, osobne si myslím, že ľudia sú dobrí a tí pomôžu.
Hlavne v systéme, kde občana neničia dane a majú omnoho viac peňazí k dispozícii. Výhoda je aj adresná pomoc a dobrovoľná pomoc, ktorá jednoznačne ide do správnych rúk. Dobrý pociť pri tomto systéme je bonus navyše. Opäť sme u kľúčového slova dobrovoľnosť. Samozrejme najúspešnejšie organizácie, ktoré naozaj pomáhajú sú väčšinou charity, ktoré neprevádzkuje štát.
Zákon by mohol pre niektoré oblasti definovať a špecializované záležitosti, že by ich mohla na území Slovenska realizovať len jedna firma, ako súdy alebo bezpečnostná služba. Tým pádom by sme neefektívny článok(štát) na spravovanie tokov medzi trhom a občanmi vypustili. Tie organizácie, ktoré by boli naozaj žiadané a poskytovali by služby na úrovni by sa udržali, tie ktoré nie by zanikli.
Zdravotníctvo a školstvo by boli súkromné a kto z nás by nezaplatil za svoje zdravie a vzdelanie, ale len ak by bolo dobré. Každý rodič chce, aby jeho dieťa vedelo čítať, písať a uplatnilo sa na trhu práce. V tej poslednej menovanej oblasti opäť vidíme, ako štát zlyháva, lebo nedokáže reflektovať dobu.
Miliardy ušetrené na divadielku, ktoré hrajú politici a strácaniu sa v tejto čiernej diere by sme si mohli nechať a použiť podľa svojej vôle a na základe nášho rozhodnutia dobrovoľne. Na realizáciu treba v momentálnom systéme stranu s ústavnou väčšinou, ktoré upraví zákon a výrazne ho zjednoduší. Pochybujem, že by sa na Slovensku vela ľudí podporujúcich zmenu, takže je to zatiaľ utópia. Ak si myslíš, že viac slobody a dobrovoľnosti je dôležitých v našich životoch, napíš mi mail alebo sa pridaj do mailing listu a môžeme túto utópiu rozvíjať.
