Prehupli sme sa z 20. do 21. storočia a všetko sa mení. Technológie, ľudia aj ich spôsob života sa zjednodušujú.
Všetko okrem štátneho aparátu, ktorý nekontrolovateľne bujnie a čoraz viac zasahuje do nášho osobného života. 21. storočie by malo priniesť zásadnú zmenu vo vzťahu medzi občanom a štátom, a to smerom k dobrovoľnosti a občianskej slobode.
Blížiace sa voľby a programy strán však v tomto vzťahu veľké zmeny neprinášajú. Niektoré slobodu jednotlivca ešte viac obmedzujú.
Ľudia nikde na svete nepotrebujú, aby im niekto šafáril s peniazmi a rozhodoval, ako ich použijú. Sme dosť šikovní na to, aby sme si veci nakúpili a zrealizovali sami.
Najúspešnejšie dnes nie sú štáty, ale súkromné spoločnosti, a to vo všetkých oblastiach života. Medzi najúspešnejšími štátmi sú zas tie, ktoré slobodu jednotlivca obmedzujú len minimálne.
Úprimne, ktorý z produktov a služieb štátu by ste si vybrali a dobrovoľne zakúpili? Riziko investície najlepšie odhadne podnikateľ, ktorý riskuje vlastný čas, energiu a peniaze.
Úradník môže mať akékoľvek podklady, no chýba mu motivácia a rastie riziko korupčného správania. Rozhoduje o peniazoch iných a je z nich navyše platený.
Štát často len prerozdelí peniaze vyzbierané z daní a odvodov „správnym“ súkromným firmám, pretože sám danú vec zabezpečiť nevie. Štát v dnešnej podobe je prežitok. Počas svojej existencie štátne zriadenia okradli, zabili a zničili množstvo ľudských životov a konkurovať im v tom môže azda len náboženstvo.
Hrozba novej šľachty
Najväčšou motiváciou každého z nás je lepší život, dosiahnutie osobných cieľov a možnosť robiť to, čo nás živí a baví. Lepším nám život robia ľudia. Tieto motivácie a vzťahy nám však v mnohých oblastiach komplikuje práve štát.
Či už ide o dane, pri ktorých nikto nerozhodne o vašich peniazoch lepšie ako vy sami, dodržiavanie nezmyselných zákonov alebo represiu. To všetko pod hrozbou, ktorú definujú zákony.
Podľa môjho pozorovania za posledných 15 rokov zákony často neplatia pre vyvolených, ale len pre bežných občanov. Vytvára ich úzka skupina ľudí, z ktorej dnešný systém robí novodobú šľachtu narábajúcu s peniazmi všetkých v neprehľadnom systéme.
Táto hrozba zásadne ovplyvňuje naše správanie. Ak chceme slušný a pokojný život, radšej bez reptania robíme, čo musíme, a „kupujeme štátne služby a produkty“ bez toho, aby sme mohli povedať, či ich chceme. O dobrovoľnosti nemôže byť ani reč.
Kto by si dovolil pochybovať o kvalite služby a nezaplatil by za ňu, okamžite sa podľa zákona stáva zlodejom či podvodníkom. Mnohých z nás trápi nedostatok peňazí, no málokto si uvedomí, že najviac peňazí odvádza štátu.
Ako by sa nám žilo, keby sme cez dane a odvody neprichádzali o peniaze a neživili korupciu, plytvanie a ľudí, ktorí nechcú pracovať?
Čo si vyberáme dobrovoľne?
Kvalitu služieb v súkromnom sektore zásadne ovplyvňuje konkurencia. Štát ju nemá, a preto nemusí poskytovať najlepšie služby ani predávať najlepší produkt.
Zákon jednoducho určuje, že len on môže legálne vyberať dane a používať ich. Výsledkom sú často predražené zákazky a tendre pre súkromné firmy. Neviem, či by sa dal nájsť napríklad štátny web v trhovej cene, a to isté platí aj pri iných službách.
Štát navyše na mnohé veci nemá realizačné kapacity, a tak len prelieva peniaze občanov do správnych vreciek. Dnes určite nepotrebujeme sprostredkovateľa medzi občanom a firmou, ktorá zákazku realizuje.
Ak má niečo pre nás úžitok alebo pridanú hodnotu, radi za to zaplatíme. Väčšinu štátnych zákaziek aj tak realizujú súkromné firmy, len za oveľa väčšie peniaze než na voľnom trhu s tvrdou konkurenciou.
Občianska spoločnosť a fikcia
Najnovšie trendy hovoria o občianskej spoločnosti, v ktorej by rozhodovali občania. To je podobná fikcia ako tvrdenie, že s našimi peniazmi naloží niekto iný lepšie a efektívnejšie. Komu by sme dobrovoľne dali svoje peniaze?
Ak chce niekto hájiť záujmy ľudí, môže to robiť dobrovoľne, a ak mu zaplatia, môže svoju pomoc aj speňažiť. Občianska spoločnosť už existuje, a to na voľnom trhu. Každý deň robíme množstvo rozhodnutí, ktorými formujeme spoločnosť a vyberáme si, čo chceme a čo nie.
Žiadny politik nič nevytvoril ani nepostavil. Spoločnosti stačí určiť základný rámec pravidiel. Určite existuje efektívnejší model než systém, v ktorom zákony schvaľujú ľudia, ktorí danú oblasť často nepoznajú a spoliehajú sa na poradcov zo súkromného sektora.
Zákon nič nevytvára, na to sú potrební ľudia, ktorí tvoria a pracujú. Je to teda veľmi drahé definovanie pravidiel hry. Skutočné hodnoty vznikajú na trhu: čo si ľudia prestanú kupovať, zmizne, a čo si kupujú, sa bude rozvíjať. Jediné, čo sa tu už dlho len presúva, je štát.
Kým sa nezmenia zákony, jeho význam neklesne. Keď si idem kúpiť produkt, ktorý potrebujem, nepoverím úradníka ani nečakám na zákon, ktorý mi to povolí. To je choré.
Štátne firmy a ich zamestnanci ako rukojemníci systému
Väčšina povolaní v štátnom sektore je utrpením najmä pre samotných zamestnancov. Nedostatočné a nemotivujúce ohodnotenie udržiava väčšinu štátnych inštitúcií v marazme. Týmto inštitúciám aj ich zamestnancom by najviac pomohol prechod na voľný trh.
Štátne úrady negenerujú zisk a sú financované z našich daní, takže aj dane a odvody ich zamestnancov sú vlastne fiktívne. Ich prínos z pohľadu zisku je nulový.
Štátne firmy sú navyše zadlžené, oddlžuje ich štát, ktorý si na to musí požičiavať. Dlh nakoniec zaplatia tí, ktorí pracujú. Štát si požičiava aj na vlastný chod a zamestnancov aj občanov tak drží ako rukojemníkov.
Ktorý lekár alebo učiteľ by nechcel mať poriadne zaplatené? Museli by však svoje služby ponúkať na slobodnom trhu. Namiesto toho štát ľuďom tvrdí, že školstvo a zdravotníctvo sú zadarmo.
To by platilo, len keby sme neplatili dane. Zadarmo však nie je nič. Nikto by nechcel pracovať zadarmo, ak by z toho nemal dobrý pocit alebo peniaze na slušný život.
Riešenie?
Riešenie nie je jednoduché. Bolo by potrebné zrušiť štátny monopol na vyberanie daní pod hrozbou a premeniť štátne orgány na firmy, ktoré by o svoju existenciu bojovali na voľnom trhu. Prípadne by mohli fungovať ako dobrovoľne príspevkové organizácie, ktorým by prispel, kto by chcel.
Veľká zmena musí prísť aj od ľudí. Musia sa začať správať zodpovedne, pracovať, a nielen čakať, a niesť zodpovednosť za svoje správanie. Kto nechce pracovať, nemôže zo zákona očakávať povinnú a neosobnú solidaritu ostatných.
Ak niekto naozaj pracovať nemôže, myslím si, že ľudia sú dobrí a pomôžu mu. Platí to najmä v systéme, kde občanov nedusia dane a majú oveľa viac peňazí. Výhodou je adresná a dobrovoľná pomoc, ktorá ide do správnych rúk, a dobrý pocit z nej je bonus navyše.
Opäť sme pri kľúčovom slove dobrovoľnosť. Najúspešnejšie organizácie, ktoré naozaj pomáhajú, sú väčšinou charity, ktoré neprevádzkuje štát.
Zákon by mohol pre niektoré špecializované oblasti, ako sú súdy alebo bezpečnosť, určiť, že ich na území Slovenska môže realizovať len jedna firma. Neefektívny článok, teda štát, by sme tak vypustili. Organizácie, ktoré by poskytovali žiadané služby na úrovni, by sa udržali, ostatné by zanikli.
Zdravotníctvo a školstvo by boli súkromné. Kto z nás by nezaplatil za svoje zdravie a vzdelanie, ak by boli kvalitné? Každý rodič chce, aby jeho dieťa vedelo čítať, písať a uplatnilo sa na trhu práce, a práve tu štát zlyháva, pretože nedokáže reagovať na dobu.
Miliardy ušetrené na divadielku, ktoré hrajú politici, by sme si mohli nechať a použiť podľa vlastnej vôle. V súčasnom systéme by však bola potrebná strana s ústavnou väčšinou, ktorá by zákony upravila a výrazne zjednodušila.
Pochybujem, že by sa na Slovensku našlo dosť ľudí podporujúcich takúto zmenu, takže je to zatiaľ utópia. Ak si myslíte, že viac slobody a dobrovoľnosti je v našich životoch dôležité, napíšte mi e-mail alebo sa pridajte do mailing listu a môžeme túto utópiu rozvíjať.
Článok vyšiel v roku 2014, jazykovo bol upravený v októbri 2026.